Marek Vagovič je investigatívny novinár a aktuálne pracuje pre aktuality.sk Osemkrát vyhral Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti a nominovaný bol až 18-krát. V roku 2018 získal ocenenie Biela vrana. Za posledné tri roky vydal dve zaujímavé knižné publikácie: Vlastnou hlavou : Ako predal Fico krajinu oligarchom a Umlčaní: príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V rozhovore nám prezradil ako sa k svojej aktuálnej práci dostal,  ako ho udalosti po februári 2018 ovpylvnili  a aké sú jeho výhľady do budúcna.

-Verejnosť ťa pozná hlavne ako investigatívneho novinára, ako by si ale samého seba definoval ty?

Ťažko sa mi hovorí o sebe samom, to by asi mali zhodnotiť iní. Vyrastal som v Petržalke, na najväčšom slovenskom sídlisku, kde som v detstve veľa športoval. Hral som profesionálne futbal a mal celkom pokojné, šťastné detstvo. Neskôr som sa začal viac zaujímať aj o svet okolo seba. V roku 1989 prišla Nežná revolúcia, takže bolo prirodzené, že ma začala zaujímať aj politika. Mal som vtedy 15-16 rokov, čiže som už vnímal aj širší kontext. Otec bol navyše antikomunisticky naladený, takže prichádzajúcu zmenu som si uvedomoval oveľa intenzívne. Samozrejme, chodili sme aj po diskotékach a počúvali hip-hop: žil som takým normálnym životom tínedžera. Na vysokej škole som študoval históriu, ktorá tiež úzko súvisí politikou. K investigatíve som sa dostal skôr náhodou, nebol to plán.

Ak sa pýtate skôr z ľudskej stránky, dlho som bol svojim okolím vnímaný ako flegmatik, ktorého len tak hocičo nerozhodí. Keď však robíte túto prácu – investigatívu, veľmi vás hnevá, v čom to žijeme. Chcete zmeniť svet od podlahy, vyhnať z politiky korupciu, všetkých pozatvárať. Postupne však zistíte, že to nie je také jednoduché. A časom si zvyknete na to, že investigatíva je beh na dlhú trať, pričom trvá niekedy aj roky, kým niekoho postavia pred súd. Politici síce občas odchádzajú z funkcií, ale spoločnosť sa mení len veľmi pomaly. Časom ste už takí otupení, že sa z vás stanú tak trochu cynici. Už sa pozeráte na svet okolo seba s veľkým odstupom, pričom neveríte, že sa môže niečo zmeniť. Až do vraždy Jána a Martiny sme si mnohí mysleli, že “naši ľudia” z najvyšších poschodí politiky, biznisu a organizovaného zločinu tu budú snáď naveky. Dnes som väčší optimista, ale stále som dosť skeptický. Veď sa pozrite, čo všetko vyplavila Kočnerova Threema. Miera bahna, v ktorom sa topíme, je oveľa väčšia, ako si vedel ktokoľvek z nás predstaviť.

-Kedy nastal v tvojom živote ten prelomový moment, keď si si ako človek, ktorý vyštudoval históriu, povedal, že by ťa viac bavili médiá a začal si pracovať ako novinár?

Bolo to už niekedy po vysokej škole, v roku 2000, kedy som začal pracovať v tlačovej agentúre SITA. Žurnalistika ma však zaujímala vždy. Najskôr som poslal zopár článkov Róbertovi Kotianovi do denníka SME, ktoré potom uverejnil na názorovej strane. To ma dosť povzbudilo, neskôr ma zobrali do spomínanej tlačovej agentúry. Tam som sa začal viac venovať politike, ale nie primárne investigatíve. Bol so však zvedavý a zdravo drzý, veľa som sa pýtal. Postupne sa to vyvinulo tak, že som sa stal investigatívnym novinárom.

-Čo presne ťa viedlo k založeniu investigatívneho tímu v aktuality.ska podľa čoho si si do neho vyberal ľudí?

Jána Kuciaka som spoznal na jednom investigatívnom kurze, ktorý organizovalo České centrum pre investigatívnu žurnalistiku na čele s Pavlou Holcovou. S ňou neskôr spolupracoval aj na téme talianskej mafie. Veroniku Šmiralovú som objavil na Mediálnej škole časopisu .týždeň, kde som vtedy pracoval. Veronika je skôr reportérsky typ, ale má v sebe aj primeranú drzosť a vie sa pýtať. Ako začínajúca novinárka sa napríklad pod utajenou identitou zamestnala v jednej firme, aby zistila, ako podvádzajú ľudí – a zvládla to veľmi dobre. Ján ma zaujal zmyslom pre poctivú analytickú žurnalistiku. V Aktualitách už vtedy pôsobila aj skúsená novinárka Annamária Dömeová, takže z týchto troch ľudí som vyskladal investigatívny tím. Dnes sú v ňom aj Martin Turček, Laura Kellöová a Peter Sabo. Z času na čas s nami spolupracujú aj iní kolegovia, čiže je to pomerne voľné.

-Po udalostiach, ktoré sa dejú od februára 2018, necítiš sa byť v tvojej pracovnej pozícii ohrozený?

Teraz už menej ako bezprostredne po vražde. Vtedy sme mali naozaj mnohí veľký strach. Prvé dni som štartoval auto so stiahnutým žalúdkom. Nevedel som, či tam niekde nie je uložená výbušnina. Chcel som si dať namontovať aj detektor, ale zistil som, že naozaj kvalitný stojí od 20-tisíc eur vyššie. Istý čas som mal auto zaparkované na policajnej stanici. Viac sa obzerám okolo seba, do spätného zrkadla. Po zverejnení informácie, že nás Kočnerove komando lustrovalo a sledovalo, sme zrejme všetci opatrnejší. Osobne komunikujem už dosť dlho šifrovane, aj so zdrojmi si radšej zavolám alebo napíšem cez rôzne aplikácie, aby nás spolu niekde nevideli. Napriek všetkému si však myslím, že dnes sme relatívne v bezpečí.

-Zapochyboval si niekedy o tom, či má tvoja práca zmysel?

Samozrejme. Aj prvé týždne po vražde som si kládol otázku, či to stojí za to. A dospel som k záveru, že budem pokračovať minimálne dovtedy, kým nebudú právoplatne odsúdení vykonávatelia aj objednávatelia vraždy Jána a Martiny. Neviem, či budem robiť túto prácu až do dôchodku, ale zatiaľ cítim záväzok, že v tom treba pokračovať.

-Nerozmýšľal si niekedy nad tým, že by si sa politike venoval aj z tej druhej strany? Ako politik?

Túto otázku dostávam stále častejšie. Mal som ponuky, aj celkom zaujímavé ponuky z politického prostredia, ale zatiaľ všetky odmietam. V tomto období do toho nechcem vstupovať. Človek stratí akékoľvek súkromie – aj teraz ho už mám menej, ako v minulosti. Po vražde sa totiž stali hlavne z novinárov, ktorí spolupracovali s Jánom Kuciakom, verejne známe osoby. Okrem toho, politika je dnes veľmi špinavá. A ja nemám najmenšiu chuť venovať množstvo energie tomu, aby som bojoval s dezinformáciami, účelovým prekrúcaním faktov, polopravdami a snahou o diskreditáciu za každú cenu. Veľmi dobre viem, ako funguje svet politiky – ako sa dá všetko nafúknuť, dezinterpretovať, vyrobiť falošné kompromateriály. Nevylučujem, že raz možno vstúpim do verejného priestoru aj cez politiku, ale v tejto chvíli to nie je aktuálne. Aj novinár vie byť pre spoločnosť celkom užitočný, pokiaľ ide o jej očistu od korupcie a klientelizmu.

-Za posledné tri roky si vydal až dve knihy. Opíšeš nám prosím bližšie, ako to všetko prebiehalo? Prečo práve tieto témy? Rozmýšlal si aj nad inými? Ako dlho to trvalo? 

Prvá kniha o Ficovi – Vlastnou hlavou– bola logickým vyústením mojej práce, keďže som sa Smeru venoval možno najintenzívnejšie zo všetkých investigatívnych novinárov. Zhruba od roku 2001 som mapoval všetky dôležité kauzy tejto strany, veľkú časť z nich som aj sám otvoril. Odkryl som oligarchické pozadie Smeru, zverejnil nahrávku hlasu podobnému Ficovi, aj sponzorskú zmluvu medzi financmajstrom strany Fedorom Flašíkom a podnikateľom Ľubomírom Blaškom. V knihe som zúročil dlhoročné skúsenosti a opísal aj veci zo zákulisia, ktoré sa bežne do novín nedostanú. Napríklad okolnosti aj obsah rôznych stretnutí so zdrojmi, ktoré som potom analyzoval a zasadil do širšieho kontextu.

Knihu Umlčaní sme neplánovali. Chceli sme ňou vzdať úctu a hold Jánovi a Martine, predstaviť ich celému Slovensku a pokračovať v ich odkaze. Ľudia o nich takmer nič nevedeli, keďže Jano bol skromný a pokorný človek, ktorý sa veľmi nemedializoval. Aby sa skrátka dozvedeli, o čom bola jeho práca a prečo boli s Martinou výnimoční. Kniha vznikala pomerne rýchlo, na začiatku sme nemali jasný plán. Nakreslili sme si len približnú kostru a rozdelili, kto bude o čom písať. Potom som to dal spolu s kolegyňou Mirkou Sojkovou editorsky dokopy. Kniha však nie je len spomienkou, veľkú časť tvorí analýza Janovej práce. Čitatelia oceňujú, že je to tam podrobne a zrozumiteľne vysvetlené.

Mám v pláne aj ďalšiu knihu. Ak mi to čas dovolí, na budúci rok by som chcel napísať pokračovanie Vlastnou hlavou 2. Pôvodne som s tým chcel začať už tento rok, ale momentálne editujem knihu môjho kolegu Jána Petroviča. Píše o slovenskej mafii, sú to jej prvé ucelené dejiny od revolúcie do súčasnosti. Veľmi podrobne tam rozoberá jednotlivé skupiny organizovaného zločinu, ich trestnú činnosť, vraždy, vypaľovanie a podobne. Hovoril aj s ľuďmi, ktorí prežili vojnu v podsvetí, sú na slobode alebo vo väzení – napríklad s Mikulášom Černákom, ktorý mu poskytol veľký rozhovor. Kolega si poctivo naštudoval aj všetky dôležité rozsudky, chodil na miesta výbuchov, zhromaždil aj množstvo autentických fotografií, ktoré doteraz neboli zverejnené. Kniha vyjde v novembri, pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie.

Čiže niekedy na jar by som chcel začať s písaním knihy Vlastnou hlavou 2.Uvidíme, ako dopadnú voľby – či ukončia smutný príbeh Róberta Fica, alebo dostane ďalšiu šancu a vstane z mŕtvych. Jednotka končila kauzou Bašternák, takže v dvojke zmapujem ďalšie prípady – hlavne Kočnera, Threemu, lustrácie a sledovanie novinárov, ale aj protesty a politické zmeny, ktoré nasledovali po vražde Jána a Martiny. Ak pôjde všetko podľa plánu, na jeseň to hádam bude hotové.

-Často sa hovorí o veciach, ktoré na Slovensku nefungujú. Čo ale podľa teba na Slovensku funguje?

Máme napríklad veľmi dobrý prístup k informáciám z verejných zdrojov. Je to vďaka infozákonu z roku 2001, pričom dnes už môžeme využívať aj registre účtových závierok, záložných práv a podobne. V tomto sme veľmi otvorená krajina, a to aj v porovnaní s inými štátmi. To samozrejme nebráni rôznym kšeftárom zakrývať svoje podvody cez schránkové firmy doma alebo v zahraničí, ale majú to stále ťažšie.

Myslím si, že keby bolo viac peňazí na školstvo a zdravotníctvo a prešli by zásadnými reformami, tak aj tieto rezorty by fungovali dobre. Pracuje tam veľa schopných a šikovných ľudí, ktorí majú svoju prácu radi. Sú len demotivovaní pomermi, ktoré tu panujú. Štátna správa sa postupne zdokonaľuje elektronizáciou: dnes už ani na úradoch nečakáme toľko, ako pred 20 rokmi.

Keďže žijeme rýchlo, nestíhame si uvedomiť, ako veľmi sa Slovensko od revolúcie posunulo. Mnohí frflú, že za socializmu bolo lepšie, ale ja by som nemenil za nič na svete. Nikdy sme sa nemali ako spoločnosť lepšie, aj keď chápem, že najmä ľudia v regiónoch to nemajú ľahké. V tomto smere treba urobiť ešte veľa zmien, aby sa tie rozdiely medzi mestom a vidiekom postupne zmenšovali.

-Aké sú tvoje výhľady do budúcna? Čomu by si sa chcel najbližšie roky venovať? 

Celkom ma baví písať knihy, takže raz sa možno budem intenzívnejšie venovať len tomuto žánru. Tém aj nápadov je veľa. Baví ma aj diskusná relácia NA ROVINU, ktorú moderujem na webe aktuality.sk. Ak sa naskytne príležitosť, možno budem raz niečo podobné moderovať v rádiu alebo v televízii. Príležitostne tiež prednášam a diskutujem na školách, čo je vynikajúca spätná väzba. Trochu menej ma baví editovanie. (Smiech.) Ale beriem to tak, že je povinnosťou starších novinárov odovzdať skúsenosti mladším a naučiť ich, ako sa robí investigatíva. Aby tu skrátka vyrástla ďalšia generácia, ktorá bude nasledovať odkaz Jána Kuciaka. V budúcnosti už možno nebudem v prvej línii a viac sa zameriam na publicistiku.

ENGLISH VERSION