Jakub Tlolka ukončil svoje štúdium na BISLA v roku 2014. V rozhovore prezdradil čomu sa aktuálne v živote venuje; ako si spomína na štúdium na BISLA a na London School of Economics and Political Science, kde študoval teóriu politiky a politickú filozofiu; v čom sú podľa neho tieto školy podobné a či vôbec a povedal nám tiež o svojej spolupráci s konferenciou The Liberal Herald a časopisom Kritika&Kontext, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou BISLA.

-Čomu všetkému sa momentálne vo svojom živote venuješ?

Dlhodobo sa venujem prekladu českých a slovenských filmových diel do angličtiny. Podieľam sa najmä na príprave scenárov a projektov a príležitostne aj titulkujem. V praxi ide o špecifický žáner umeleckého prekladu – o chirurgickú prácu so slovom, ktorá je rámcovaná istou zvukovo-obrazovou víziou a mnohými neverbálnymi faktormi. Pre mňa bol jazyk vždy veľmi podstatnou veličinou – aj počas štúdia som trávil neúmerný čas jeho cizelovaním, takže sa v tejto práci cítim komfortne. Nedávno sa mi naskytla možnosť vyskúšať si aj knižný preklad. Začiatkom roka 2020 vyjde vo Veľkej Británii zbierka esejí výrazných ženských osobností súčasnej Európy. Jednou z autoriek je aj režisérka Tereza Nvotová, s ktorou spolupracujem na jej filmových projektoch, a ktorá mi zverila preklad svojho príspevku. Pracujem aj na chystanej monografii etnológa Petra Salnera zo SAV. Je pre mňa veľkou cťou a zároveň výzvou, keď sa na takýchto projektoch môžem podieľať. Na záver by som  spomenul ešte jednu svoju aktivitu – s režisérom Mirom Remom pripravujeme dokumentárny projekt, v ktorom figurujem ako spoluautor/scenárista.

-Čo z toho ťa najviac napĺňa?

Vnútorne nie som celkom schopný od seba jednotlivé aktivity oddeliť, napĺňajú ma všetky rovnako, ako celok. Vo svojej terajšej profesii mám šťastie, pretože sa živím prácou, pre ktorú mám cit a pretože ľudia, s ktorými spolupracujem, vykonávajú svoje povolanie so zanietením a z presvedčenia – to je kľúčové. Od skončenia štúdií som už sedel na viacerých stoličkách – angažoval som sa v rôznych iniciatívach a nakrátko som sa ohrial aj v zamestnaní – a zo skúsenosti môžem povedať, že pocit či dokonca vedomie bezobsažnosti vlastnej práce dokáže výrazne rozleptať ľudskú psychiku. Asi neexistuje činnosť, pri ktorej by človeka občas nepremohla únava či frustrácia, ale keď je obklopený ľuďmi s pevnou vôľou a víziou, ktorí mu „okysličujú“ priestor, dá sa to zvládnuť.

-Ako si sa dozvedel o BISLA a prečo si sa rozhodol študovať práve na tejto škole?

Priznám sa, že moje rozhodnutie študovať na BISLA bolo rýdzo pragmatické. V tom čase som ukončil štúdium na Karlovej univerzite (vybral som si odbory, ktoré ma príliš nezaujali) a potreboval som sa niekde uplacírovať, utriediť si priority. Vždy som inklinoval k humanitným a spoločenským vedám, takže BISLA sa javila ako vhodné riešenie. Nakoniec sa samozrejme ukázalo, že moje rozhodnutie bolo šťastné, pretože mám na BISLA skvelé spomienky.

-Po skončení BISLY viedli tvoje kroky na LSE, ako si spomínaš na svoje štúdium?

Moje spomienky na LSE sú zmiešané. Na jednej strane to bola formujúca skúsenosť – z intelektuálneho, no predovšetkým z osobného hľadiska. LSE je elitné vedecké pracovisko a študijný režim je tejto skutočnosti podriadený. V mojom programe (teória politiky/politická filozofia) to znamenalo, že som si okamžite musel osvojiť nové metodologické postupy a začať ich uplatňovať. Takisto som sa musel prispôsobiť závratnému tempu, ktorým sme prechádzali materiál. Bolo to skrátka hektické a na niektorých z nás si to vybralo svoju daň. Môj spolužiak, s ktorým sme si boli blízki, v polovici roka nervovo skolaboval a musel štúdium prerušiť. To bolo nepríjemné. Na druhej strane, pôsobenie na LSE je pre mňa neoddeliteľné späté s mojím životom v Londýne a na ten spomínam s radosťou. Býval som s dvoma priateľmi-súpútnikmi (jeden z nich, Adam Petrikovič, prišiel takisto z BISLA a študoval na King’s College), mali sme svoje útočisko a myslím si, že sme sa v mnohých náročných chvíľach dokázali podržať. To sú vzácne zážitky. Aj preto by som každého podporil v ambícii študovať v zahraničí, pokiaľ možno na špičkovej univerzite. Asi to nebude vždy ľahké, možno pri tom vypľujete dušu, no takmer určite to bude stáť za to.

-Do akej miery sa podľa teba dá porovnať štúdium na BISLA a LSE? V čom sú tieto školy podobné a v čom práve naopak úplne odlišné?

BISLA a LSE sa podľa mňa nedajú porovnať, a hovorím to v dobrom. Poprvé, BISLA je komorný, intímny priestor, v ktorom sa medziľudské vzťahy formujú a vyvíjajú inak ako v obrovskej inštitúcii typu LSE. To samozrejme prináša aj isté úskalia, ale vo všeobecnosti to považujem za veľké pozitívum. Na BISLA som stretol a spoznal mnohých ľudí, ktorých si osobne vážim, a ktorí sa stali súčasťou môjho života – z radov spolužiakov aj akademického zboru. Podruhé, BISLA poskytuje študentom nevídanú mieru tvorivej slobody. Za tých pár rokov škola vyprodukovala v pomere k svojej veľkosti mimoriadne množstvo kvalitných iniciatív a projektov, a tým je skrátka výnimočná – nielen v slovenskom prostredí. Niežeby bolo nemožné realizovať sa podobným spôsobom na LSE alebo na inej veľkej univerzite, ale rozhodne je to ťažšie. Napríklad si neviem celkom predstaviť, že by sa bol vedúci mojej katedry na LSE nechal zlanáriť do nejakého študentského projektu. Na BISLA je to bežné. Škola vlastne funguje ako inkubátor pre ľudí s priekopníckym duchom, a to je nesmierne cenné.

Ak majú LSE a BISLA niečo spoločné, tak to, že obe školy kladú na ambicióznych študentov mimoriadne vysoké akademické nároky, no zároveň im poskytujú mimoriadne podnetné prostredie.

-S Bislou ťa stále spája konferencia The Liberal Herald a Kritika&Kontext. Prezraď nám o tejto spolupráci viac.

Konferenciu TLH sme v roku 2012 založili so spolužiakmi Arnoldom Kissom a Andrejom Kuruczom. Pôvodnou inšpiráciou pre mňa boli medzinárodné konferencie v Litve, Taliansku a Portugalsku, na ktorých som sa zúčastnil ako študent druhého ročníka, a ktoré ma uchvátili svojou myšlienkou a atmosférou. Na Slovensku bolo vtedy málo interdisciplinárnych platforiem, kde by sa študenti z rôznych univerzít a krajín mohli stretávať (medzi sebou, ale aj s etablovanými akademikmi), na ktorých by mohli vystúpiť, a ktoré by im navyše umožnili publikačnú činnosť. Tak vznikol The Liberal Herald. Pán rektor nám prostredníctvom časopisu Kritika & Kontext poskytol vydavateľské zázemie, Dagmar Kusá sa plnohodnotne zapojila do organizačného a obsahového riadenia platformy a ostatné, ako sa hovorí, je už známa história. Počas tých ôsmich rokov sme získali partnerov na Slovensku aj v zahraničí a na našich konferenciách, ak sa nemýlim, vystúpilo viac ako 100 účastníkov z piatich kontinentov.

V uplynulých dvoch rokoch som sa z pracovných a osobných dôvodov do organizácie TLH príliš nezapájal – napriek tomu ale oba ročníky dopadli výborne, z čoho mám veľkú radosť. Čo prinesú ďalšie roky, ešte uvidíme.

-Aký je tvoj najväčší sen?

Začínam sa učiť po japonsky, a ak to pri svojej vyťaženosti zvládnem, myslím si, že to bude malý zázrak. Osobné sny si nechám pre seba, ale – inšpirovaný rôznymi súťažami - musím samozrejme spomenúť svetový mier.